Prekliatie mena
Prekliatie mena
Vlčie maky na brehu malého potoka skláňali hlávky pod tlakom teplého vánku a ťažké klasy šalvie rozvoniavali do okolia lákajúc hmyz. Bzukot pritiahol aj pozornosť chlapca stojaceho na náprotivnom brehu. Jeho oči prehľadávali každý kúsok trávnatej plochy v snahe nájsť rastliny , ktoré by mohol použiť do elixírov. Od okamžiku, ako sa presťahovali do nového domu jeho zásoby utešene rástli, ale možnosti zberu boli aj tak obmedzené . Teraz zdvihol hlavu a oči sa mu rozsvietili ako lampášiky.
„Konečne!“ zvolal a nespúšťajúc pohľad z modrofialových klasov prekročil tok potoka. . Potok bol plytký, ale zato široký a jeho krátke nohy ho nedokázali bezpečne preniesť z jedného brehu na druhý. „Jaj!“ zaskučal vzápätí a špúliac ústa hľadel na topánku ponorenú do riedkeho bahna , ktoré sa teraz lialo cez jej horný okraj. „A je to v ........,“ zaklial nezvučne škľabiac sa pri predstave dôsledkov čakajúcich ho v dome. „Zase bude jačať! Ona stále len jačí a jačí ako šialená banji,“ zašomral, potom pokrčil plecami a preniesol váhu na nohu potopenú v bahne. Na klzkom podklade sa trochu pošmykol, zamával ochranne rukami ustaľujúc rovnováhu a vystúpil na trávnatý breh. Čvachtanie blata pri každom kroku ho trochu znervózňovalo, ale odhodlane kráčal k vytúženým rastlinám trochu sa chvejúc v očakávaní blažených chvíľ strávených pri varení tajomných nápojov z knihy, ktorú potajomky vzal z otcovej pracovne. Už len niekoľko , zatiaľ nedostupných , zložiek a môže začať. Ale tie môže napokon získať z tajného kredenca, kam si ich matka ukrýva pred všetečným otcovým pohľadom. Naposledy tam videl aj jej knihu receptov a hoci ho ruky svrbeli, neodvažoval sa na ňu siahnuť. Zatiaľ!
O niekoľko mesiacov neskôr
„Albus Severus Potter! Dolu! Už nech si dolu, lebo si pre teba prídem a potom uvidíš!“ krik sa niesol sieňami nového sídla rodiny, ktorý na ustavičné naliehanie manželky postavil Harry na mieste bývalej chalúpky, v ktorej kedysi žili a zomreli jeho rodičia. Sídlo bolo okázalé a zaberalo väčšinu pozemku. Čo zostalo pohltilo metlobalové ihrisko a malý priestor určený pôvodne pre rodinné posedenia, ale zredukovaný na niekoľko stoličiek učených pre obdivovateľov metlobalových zručností pani domu. Teraz , po viacerých rokoch pohodlného manželstva s národným hrdinom a troch pôrodoch sa Ginny obvykle presunula do jedného z najpohodlnejších kresiel a hrdo predvádzala zručnosti jej najstaršieho syna. Jej syn, jej Jamie. Letel na metle skôr než vedel chodiť a ona vkladala do neho veľké nádeje, hoci jeho narodenie ju stálo úspešne sa rozvíjajúcu kariéru v profesionálnom tíme Holyheadské Harpye . Reči závistníkov o prijatí do tímu len pre jej spojenie s hrdinom čarodejníckeho sveta vždy veľmi temperamentne odmietla. Ale teraz mala po ruke niečo dôležitejšie.
„Áno, matka?“ nesmelý hlas jej mladšieho syna ju vytrhol z myšlienok. Otočila sa k nemu a jej pehavá tvár bola purpurová hnevom.
„Čo to má znamenať! Prečo je ihrisko porastené tými pichľavými kríkmi? Koľko krát som ti hovorila, že sa nemáš dotýkať čarodejníckeho prútika? Tá burina sa dokonca nedá odstrániť!“ vrieskala tak nahlas, ako jej to dlhým trénovaním posilnené hlasivky dovolili. Chlapec sa uhol a bolestivo zmrštil tvár.
„To nie je burina, to je Poterium minor!“
„To nie je!“ zajačala, až sa jej žily na krku napli námahou. „Čo tie pichliače? A čo niekoľkonásobná veľkosť? Čo si zase urobil?“
„Nič! Ja som len skúsil...,“ chlapcova tvár stemnela pri pohľade na soptiacu matku.
„Nič? Nič? Uvedomuješ si, že popoludní prídu hostia a budú chcieť vidieť Jamieho? Okamžite to daj do poriadku!“
,Samozrejme,´ vrčal Albus, ,všetko pre Jamieho a jeho metlu. Na mňa len vrieska a vôbec sa nezaujíma o to, že táto nová odroda má také výnimočné vlastnosti.´
„Čo je to tu za rozruch?“ hlava s hrivou huňatých hnedých vlasov spútaných v tesnom uzle na temene sa objavila ponad plece Ginny a zvedavé hnedé oči skenovali stanovisko.
„Hermiona!“ Ginny rýchle ukryla prútik v bohatých záhyboch sukne a na tvári sa jej objavil nútený úsmev. „Si tu skoro, nečakala som ťa ešte. Ale dobre že si tu. Pozri, čo zase vyviedol! Ja naozaj neviem, po kom ten chlapec je. Môžeš mi s tým pomôcť?“
„Čo je to?“ štíhla postava oblečená do ťažkého pracovného habitu sa pretlačila okolo Ginny a opatrne sa sklonila nad strapatou rastlinou vystrkujúcou okolo seba nebezpečne vyzerajúce tŕne. „Nič podobné som ešte nevidela,“ zvolala a spýtavo pozrela na Albusa krčiaceho sa vedľa matky.
„To je Poterium minor,“ šomral chlapec s horkosťou v tvári keď vedel, ako jeho teta vyťahuje prútik. Vedel aká silná je jej mágia a duchu sa už lúčil s rastlinou, vývoju ktorej venoval toľko úsilia.
„Zaujímavé. Myslím, že profesor Longbottom bude veľmi zaujatý výsledkami tvojich experimentov, Albus,“ hovorila a švihnutím prútika sa vedľa nej objavil celý rad kvetináčov naplnených hlinou. Prechádzajúc okolo okraja vyberala malé mladé rastlinky a švihnutím prútika ich presádzala do kvetináčov, až kým neboli všetky plné. Než skončila žiarila Albusova tvár ako malý vianočný stromček a vzhliadal k nej s vďakou a oddanosťou.
, Áno, áno, áno! Teta Hermiona je vždy tak super!´ vykrikoval v duchu a nadšene zbieral tie, ktoré k nemu posunula s pochopením blýskajúcim sa v jej očiach. Zvyšok obkrúžila koncom prútika a odoslala do Rokfortu.
„Bež, kým je mama v dome a nevidí ťa,“ postrčila chlapca a vyčarovala nosič na kvetináče. Albusovi nebolo treba viac. Zdrapol ho, rýchle doň naskladal zostávajúce rastliny, potom si pritisol nosič k hrudi a bežal k malej kôlni prilepenej k plotu. Keď sa na pol ceste k nej obzrel videl so slzami v očiach, ako pod vlnou prútika tety Hermiony miznú posledné kríky a pôda ihriska je opäť prázdna.
„Nenávidím metlobal,“ šepkal otvárajúc dvere do jeho malého kráľovstva.
Dni bežali, postupne sa krátili, ale Poterium minor sa utešene vzmáhal napriek stiesneným podmienkam a nedostatku svetla. Albusove experimenty úspešne pokračovali ukryté pod prevísajúcimi konármi okrasných krovín, ale leto sa pomaly končilo a to mu pripomínalo, že jeho pokusy s krížením rastlín budú musieť počkať do budúceho roku. A tak so smútkom v srdci zozbieral z väčšiny kríkov listy, pupene, niekoľko zvyšných kvetov, olámal všetky tŕne a porýľoval korene. , Veď každý kúsok z jeho Poterium minor bol náhradou za drahé prísady do mnohých elixírov. Ale také niečo jeho matka nechce vidieť a ani počuť. Ona vidí len metlu a peniaze. A áno, ešte niečo je jej nevýslovne drahé. Drahšie než jej deti, rodina a dokonca metlobal a to je jej publicita. Ja chorá ak sa aspoň raz za týždeň neobjaví na hlavnej stránke Dnešného proroka. Ale na to, aby sa v novinách objavil jeden z tých smiešnych článkov, potrebuje otcovu prítomnosť. No a to je v posledných mesiacoch jej hlavný problém. Otec pracuje! Od skorého rána do neskorej noci a niekedy sa domov nevracia po celé týždne. Albus len s námahou spomínal, kedy ho naposledy videl. Ale dnes by mal prísť domov, lebo dnes je znovu návštevný deň. Deň, keď sa u nich zíde takmer celá rodina a potom bude zase na chvíľku ich rodina úplná. ´ myslel si urovnávajúc banky naplnené prísadami na širokej podokenici jediného okna jeho spálne. Hlasy prichádzajúce z haly prerušili tok jeho myšlienok a tak zliezol z vysokej stoličky pristavenej k oknu a ticho otvoril dvere na chodbu .
„Konečne,“ mumlal hrubým, zachrípnutým hlasom jeho strýko Ron. „Keby sme nemali deti, tak ju už ani neuvidím. Ona v tom ministerstve bude nakoniec aj spávať.“
„Ja viem, ja viem,“ skučala matka a dvere na jej kabinete s elixírmi zavŕzgali. „Harry to isté. Nebol doma už šesť dní. Ale Ron, jedna dávka trvá stále kratšie a kratšie. Neviem, či ju môžem ešte zvýšiť.“
„Musíš! Včera večer ma čarovala len preto, že som zjedol všetko, čo bolo uvarené. Ale ako mám vydržať s takou trochou čo pre mňa vydelí? Mohla by uvariť viac, veď zarába dosť!“
„Tiež by si mohol pracovať,“ šomrala matka štrngajúc kryštálovými flakónmi. „Podaj mi tie dve fľaše piva . Tie s tými farebnými uzávermi,“ prikázala a zatvorila dvere kabinetu. Vlnou prútika ich nechala zmiznúť a opatrne sa poobzerala, či ich niekto nesleduje. Albusa prikrčeného pri zábradlí schodiska si nevšimla a tak s úľavou otvorila prvú fľašu a naliala do nej obsah jedného z flakónov. „Toto je pre Hermionu a táto...,“ otvorila druhú fľašu, „táto je pre Harryho.“ Nepopleť ich!“
„Prečo pivo? Vždy si im to dávala v čaji.“
„Taká dávka by v čaji bola cítiť a žiaľ aj vidieť. Tú chuť a farbu zakryje len maslové pivo. Trochu ho zahrejem keď prídu a na chvíľku bude zase všetko v poriadku. Ale Ron, naozaj neviem, ako budeme pokračovať ďalej. Potrebné dávky sú stále väčšie a väčšie a čas ich účinkovania sa neustále znižuje.“ Hovorila ustarostene pečatiac obe fľaše .
„Neboj, bude to v pohode. Sama si povedala, že Fred bol nadanie, tak čoho by si sa mala báť.“
„Ale v tom časopise bola poznámka, že je to len pracovný návrh elixíru lásky. Nikdy ho nedokončil. Možno už nestihol,“ povzdychla si a postavila ich na okraj príborníka. Albusove oči počas jej reči postupne prekvapením vyliezali z jamiek. Prudko si zahryzol do pery, len aby nevykríkol. ,Jeho matka a strýko Ron dávkujú otca a tetu Hermionu elixírom lásky? Prečo?´ Jeho myseľ pretekala myšlienkami a nápadmi. Po chvíľke sa mu oči rozsvietili a na perách sa objavil zlomyseľný úškrn. ,Toto je príležitosť na ktorú tak dlho čaká. Ak to zahrá dobre, tak sa v tomto dome naozaj veľa zmení,´ pomyslel si , opatrne cúvol a sotva začul otváranie domových dverí a piskľavý hlas Mipsi, vstúpil na schodisko.
„Teta Hermiona už prišla?“ volal prekvapujúc oboch sprisahancov. Fľaše s elixírom ešte stále stáli na príborníku a na tvári matky sa objavil výraz znechutenia a nevôle.
„Iste, práve teraz, môžeš ju ísť privítať!“ Albus sa žiarivo usmial, ale nemal v úmysle spustiť dôkazový materiál z očí. Našťastie príbuzní sa hrnuli rýchle jeden za druhým a čoskoro sa hala zaplnila množstvom ryšavých a hlučných ľudí. Jeho otec prišiel medzi poslednými a sotva dosadol do kresla vedľa tety Fleur, už mu strýko Ron tlačil do dlane fľašu ohriateho maslového piva.
„Tu , kamoš, vezmi. Pred večerou treba žalúdok trochu zahriať, hahahahah!“ rachotil a jeho oči nervózne skákali z jedného člena rodina na druhého. Aj teta Hermiona už držala v ruke fľašu, ale ešte stále ju neotvorila. Namiesto toho sa so zvrašteným obočím a čomsi ticho dohadovala so strýkom Georgom. Otec zdvihol ruku aby odzátkoval pivo a vtedy Albus vyrazil od príborníka s nedopraveným výkrikom.
„Nie! Strýko Ron, zase si to všetko poplietol! Táto fľaša je pre tetu Hermionu,“ preplietol sa pomedzi kreslá, vytiahol prekvapenému otcovi pivo z ruky a zamieril na druhú stranu miestnosti.
„Albus!“ zavrešťala matka vydesene a snažila sa ho zastaviť. S úškľabkom sa tvári sa jej vyhol, chňapol po fľaši, ktorú nedbalo krútila v ruke jeho teta Hermiona a strkal jej do tváre druhú. Hermiona sa prekvapene odtiahla, zdvihla obočie a spýtavo sa na neho pozrela.
„Prečo myslíš, že táto je pre mňa?“ spýtala sa zvedavo a vzala mu ju z ruky.
„Pretože má na uzávere ružový pásik. Mama povedala, že potom ako to vypiješ, budeš zase niekoľko týždňov dobrá na strýka Rona. A otecko bude dobrý na mamičku a zase bude chodiť domov z práce. Preto musí vypiť pivo z tejto fľašky, ktorá má na uzávere modrý pásik. Ja som vždy vedel, že strýko Ron je farboslepý, ale mamička si nedá a nedá povedať,“ vykrikoval uhýbajúc sa pred matkinými rukami .
„Daj mi tú fľašu!“ vrieskala Ginny , ktorá sa konečne prebojovala cez izbu plne obsadenú rodinnými príslušníkmi a chniapala zúrivo po synovi, ktorý jej ľahko uhýbal. „Ron!“ jačala. „Vezmi mu ju!“
„Prestaň! Nechaj ho!“ ozvalo sa jej za chrbtom a zamračený otec sa načiahol za fľašou, ktorou Albus nehanebne šibrinkoval matke pred nosom. „Ja si to vezmem,“ poznamenal blysnúc po Ginny zlostným pohľadom. „A túto tiež! Náhodou ma veľmi zaujíma, prečo sú tieto dve fľaše označené a prečo si Albus myslí, že keď vypijem obsah jednej z nich, budem na teba dobrý a budem chodiť z práce oveľa skôr.“
„A vieš, mňa by to tiež zaujímalo,“ Hermiona vstala a jej pohľad sa zavŕtaval do odutej, fialovej tváre Ronalda. „Čo je v tej fľaši, Ronald?“
„Pivo!“ zavrčal Ron a hodil vražedný pohľad na synovca uškierajúceho sa mu do tváre.
„A okrem piva?“ Bill zamračený ako búrka sa predklonil v kresle a prepaľoval pohľadmi oboch mladších súrodencov. Všetci ostatní zízali, len babka Molly sa neustále snažila niečo povedať, ale dedko ju vždy umlčal.
„Nič?“ zasmial sa otec neveselo. „Žiadna odpoveď? Dobre, nie je problém zistiť si to. Hermiona, tu je tvoja fľaša, odchádzame.“
„Kam!“ zvrieskla Ginny vyplašene a jej ruka sa opatrne blížila k rúčke čarodejného prútika. „Kam chceš ísť? Veď si ešte len prišiel!“
„Smiešne,“ Harry pokrútil hlavou neveriacky a pevnejšie zovrel hrdlo fľaše v ruke. „K Sv. Mungovi samozrejme. Tam nám obom... ,“ kývol k Hermione, „ povedia, čo všetko je v týchto fľašiach a aj v našej krvi, ako to predpokladám asi nebude ojedinelá dávka. A prútika by som sa na tvojom mieste nedotýkal..., zahučal varovne, vzal Hermionu za ruku a oboch ich premiestnil. V tom momente ako obaja zmizli sa v miestnosti odtrhlo peklo. Každý kričal jeden cez druhého, len Albus sa potichučky pretiahol cez rozvrieskaný dav a s úsmevom na tvári kráčal hore po schodoch do svojej izby. Misia bola úspešne vykonaná.
O niekoľko mesiacov neskôr
„Albus! Albus!“ hlas nesúci sa skleníkom bol tichý, ale súčasne naliehavý. Akoby osoba, ktorá stála vo dverách a snažila sa preniknúť cez husté rastlinstvá nemala veľa času na vyhľadávanie a nebola si istá, či sa hľadaná osoba skutočne medzi nimi ukrýva.
„Tu, tu som teta Hermiona,“ ozvalo sa spoza jedného obzvlášť nádherne rozkvitnutého kríka Calidery. Albus vystúpil z hriadky ruky plné lupienkov červených kvetov. Starostlivo ich rozložil po úzkom stole tiahnucom sa prostriedkom uličky a spokojne si oprášil ruky. „Tento skleník je fantastický,“ nadchýnal sa snáď so stý krát a celý žiaril radosťou pri pohľade na desiatky vzácnych rastlín rozpínajúcich sa pod sklenenou strechou. Mal ho ešte len niekoľko týždňov, ale už bolo vidieť, ako pod jeho láskavou starostlivosťou všetko rastie a kvitne.
„Idem navštíviť jedného z našich bývalých spolužiakov a chcela som vedieť, či naozaj chceš ten rám, ktorý si mi spomínal.“
„Ktorý spolužiak?“ spýtal sa so záujmom zdvíhajúc pohľad od vrstvy kvetov na stole.
„Dean Thomas. Je maliar a môže do toho rámu namaľovať magické pozadie, do ktorého sa potom môžu premiestňovať postavy z ostatných magických obrazov. Teda, ak budú chcieť.“
„To by bolo super! To sa naozaj dá, teta Hermiona?“
„Dá a ak to skutočne chceš, požiadam Deana, aby ti taký obraz namaľoval.“
„Ďakujem, teta Hermiona, ja by som naozaj chcel niečo také. Ale, nie je to príliš drahé?“ spýtal sa úzkostlivo a len keď videl jej veselý úškľabok, trochu povolil.
„Je to rám na obraz pre tvoj nočný stolík, tak nebude príliš veľký,“ upozornila ho s úsmevom a zdvihla zo stola jeden z červených kvetov.
„To nevadí,“ chlapec pokrčil plecami a znovu sa ponoril do kríka. „Hlavne, že sa tam tí ľudia dostanú.“
„Hmm! Povieš mi, koho najviac chceš vidieť vo svojom obraze?“ spýtala sa vrtiac kvet medzi prstami.
„A nebudeš sa mi smiať?“ Albus vystrčil hlavu spomedzi konárov a nepokojne si ju prezeral.
„Ani náhodou,“ potvrdila dvíhajúc ruku s dvomi prstami hore na tichú prísahu.
„Najviac chcem hovoriť s riaditeľom Snapeom,“ odpovedal ticho chlapec a na lícach mu vyskočili veľké červené škvrny. Hermiona na sekundu zvraštila obočie, ale potom s pochopením prikývla.
„Dobre, budeš mať ten svoj rám a v ňou obraz s magickým pozadím. Ale Severusa tam už musíš dostať sám,“ zaškľabila sa na rozlúčku a vycúvala s kvetom v ruke do tichého letného podvečera. Albus ju sledoval pohľadom kým za sebou nezatvorila sklenené dvere a potom sa so spokojným úsmevom znovu ponoril medzi rozkvitnuté konáre. Zberal kvety a myslel na mesiace, ktoré predchádzali tomuto šťastnému dňu.
Po rodinnom večere, keď sa otec a teta Hermiona dozvedeli, že boli celé roky dopovaní elixírom lásky sa mnoho v domácnosti Potter/Weasley zmenilo. Napriek tomuto zavrhnutiahodnému činu, dávkovanie niekoho elixírmi lásky nebolo v čarodejníckom svete trestný čin. A Herry a Hermiona si boli plne vedomí, že tu neexistoval ani žiadny rozvod. Napriek tomu neboli celkom bezbranní. Liečitelia v nemocnici u Sv.Munga očistili ich organizmy od účinkov dlhodobého užívania jedovatých látok a prísažne potvrdili, že ďalšie užívanie neustále sa zvyšujúcich dávok , by ohrozilo ich životy. Vzápätí boli Ginerva a Ronald obžalovaní z pokusu o vraždu manželského partnera a odsúdení na 15 rokov do Azkabanu a stratu ich mágie na ďalších dvadsať rokov po odpykaní ich trestu vo väzení. Po ukončení procesov otec okamžite predal novo postavené sídlo, ktoré matka tak milovala a presťahoval ich do znovu obnoveného Potter Manor, ktoré obkolesovali rozsiahle parky , lesy a lúky. K Albusovmu obrovskému nadšeniu k tomu patrilo aj niekoľko veľkých skleníkov a zvernica , v ktorej žilo niekoľko druhov vzácnych magických tvorov. Netrvalo dlho, teta Harmiona spolu s Rose a Hugom sa nasťahovali do jedného z vedľajších krídiel veľkého domu k nesmiernej radosti Albusa , Lily a všetkých domácich škriatkov. Od toho dňa bol život proste dobrý. A stačilo tak málo... .
O niekoľko rokov neskôr
„Albus Severus! Chacha! Albus Severus!“ postava opierajúca sa o kozub namaľovaný na obraze neveriacky potriasala hlavou a chvíľami sa pochechtávala. „Čo ho to napadlo pomenovať chlapca takto?“
„Nebuď surový Severus,“ napomenul ho ďalší návštevník hladkajúc si dlhú, bielu bradu. „Nechápem, že ťa to po toľkých rokoch ešte stále tak rozrušuje.“
„Ale Albus Severus? To je strašné,“ šomral si Severerus popod nos a nenápadne sledoval dianie na pracovnom stole, ktorý bol tesne pod jeho rámom. Albus sa len usmieval a stiahol oheň pod kotlom miešajúc starostlivo elixír a počítal otáčky.
„Dvanásť a štvrť,“ povedal hrdo a spokojne sa usmial, keď tekutina v kotle odrazu spriesvitnela. Sklonil sa, opatrne privoňal a potom pokrčil plecami. „Uvidíme, možno sa to tento krát podarí,“ poznamenal , vytiahol kvapkadlo a nabral doň trochu elixíru.
„Ešte stále testuješ dávku?“ Dumbledore sa nakláňal dopredu a krútil krivým nosom, akoby mohol cítiť vôňu výparov vychádzajúcich z kotla.
„Dávku aj účinnosť. Predchádzajúca várka žiaľ pôsobila na všetky druhy. Magické aj nemagické. Ak to takto pôjde ďalej, spotrebujem všetky potkany nachádzajúce sa v širokom a ďalekom okolí Rokfortu.“
„Tak to účinkuje?“
„Veľmi dobre,“ zavrčal chlapec a jeho zelené oči sa zablysli. „Dokonca tak dobre, že musím celý čas dýchať len filtrovaný vzduch, aby som nesterilizoval aj sám seba,“ doložili so smiechom a brnkol prstom do priesvitnej bariéry okolo jeho hlavy. Potom vzal kvapkadlo s vychladnutou dávkou elixíru a kŕmil niekoľkými kvapkami potkanov v klietkach stojacich vedľa steny. „Elixír je veľmi účinný a väčšinu zložiek si dokážem zabezpečiť vo svojich skleníkoch. Problém sú len pokusné objekty, “ povzdychol si vraštiac tvár. „Budem musieť zmeniť spôsob testovania, ale to mnohonásobne predĺži trvanie každého testu.“
„Čo máš na mysli?“ spytoval sa zvedavo Severus sledujúc , ako nalieva vychladnutý elixír do hrubostennej fľaše z tmavého skla.
„Musím ich nechať plodiť.“
„Ach!“ ozvalo sa unisono z obrazu a obaja muži sa zaškľabili v pochopení ťažkostí prichádzajúcich použitím tejto metódy.
„Ale ,“ poznamenal po chvíľke Dumbledore, „budeš mať na oplátku dostatok pokusných objektov.“
„Áno, možno. Ja dúfam, že nie,“ povzdychol si chlapec a začal čistiť laboratórny stôl od zvyškov prísad, ktoré použil pri príprave elixíru.
„Nezabudni Albus, je to pre ,Väčšie dobro´, môj chlapec.“
„Áno, ,Väčšie dobro´,“ prikývol Albus a odhodlane stisol pery. „Dobro pre nás všetkých, pre túto Zem, pre všetkých čarodejníkov.“
O tri roky neskôr
„Blahoželáme, Albus! To je naozaj pôsobivý výkon zvládnuť školu s výbornými známkami a súčasne ukončiť vaše Ovládanie v Elixíroch!“ Hermionina tvár žiarila úprimnou radosťou a jej objatie mu takmer vyrazilo dych.
„Uf!“ hekol a vrátil objatie práve tak nadšene. „Mal som dobrých pomocníkov a to je celkom tvoja zásluha,“ pripomenul jej s úsmevom prijímajúc blahoželania ostatných členov rodiny, ktorí sa nakopili okolo neho.
„Pomocníkov? Čo za pomocníkov?“ James zvraštil čelo a zvedavo si ho premeriaval. „Nie je to proti pravidlám?“
„Albusa a Severusa, samozrejme,“ odvrkol objímajúc Rose, ktorá na neho hľadela trošku závistlivo. „A nie, nie je, hoci je ironické, že práve ty, ktorý si zlomil snáď všetky pravidlá v tejto škole, hlásaš o pravidlách,“ doložil ťahajúc z vrecka strieborný rám.
„Ach! Tak sa ti to predsa len podarilo?“ zvolala Hermiona , keď ho videla. „Potom blahoželám znovu . Tvoja vytrvalosť si to celkom určite zaslúži.“
„Nebolo to také zlé,“ mávol zľahčujúco rukou a s láskavým úsmevom pozrel na prázdny obrázok.
„Je čas oslavovať,“ pripomínala im babka Molly obzerajúc sa trochu nervózne okolo seba. „Domáci škriatkovia varili a piekli celé dopoludnie, tak ich nemôžeme nechať dlhšie čakať.“ Vzápätí tieto slová nahlas potvrdil čísi žalúdok. Všetci sa rozosmiali a spoločne zamierili k bráne. Priatelia a spolužiaci im cestou mávali a sľubovali, že sa im čoskoro znovu ozvú. Albus a Rose sa nostalgicky usmievali, mávali späť, ale obaja vedeli, že od tohto dňa sa ich životy zmenia. Už neboli deti, boli dospelý a s dospelosťou prichádzala aj zodpovednosť nielen za seba, ale aj za životy a činy iných. A tak bol tento deň pre nich nielen radostný, ale aj trochu smutný. V bráne sa obaja otočili, aby sa naposledy pozreli na zámok v ktorom strávili sedem krásnych rokov. Ale potom už hľadeli len vpred, pretože ich dospelé životy sa práve začínali.
„Domov?“ spýtal sa Albus a mykol obočím k Rose. Tá sa uškrnula, pritisla si pergamen s veľkou pečaťou pevnejšie k hrudi a prikývla.
„Domov!“ Vzápätí sa obaja s malou ranou premiestnili a zvyšok rodiny ich okamžite nasledoval.
Slávnostná hostina bola skutočne veľkolepá. Domáci škriatkovia išli cez palubu a stoly sa prehýbali pod ťarchou dobrôt od výmyslu sveta. Ale každý má len jeden žalúdok a napriek tomu, že oči by ešte stále jedli, žalúdky rázne velia – dosť. Po ukončení oslavy pozval Harry mladšieho syna do pracovne na krátky rozhovor.
„Tu...,“ Harry zdvihol zvitok pergamenu zo stola a podával ho Albusovi, „je zoznam všetkých nehnuteľností vlastnených našou rodinou. Chcem aby si rozumel, že ťa nevyháňam z domu. Môžeš tu bývať a žiť s nami pokiaľ budeš chcieť, ale ak túžiš po samostatnosti, môžeš si vybrať niektorú z nich len pre seba. Viem, že začínať s ničím je veľmi ťažké a ty ani nemusíš. Tak, ako tvojmu bratovi, aj tebe dám slušnú sumu do začiatku. Peniaze už boli presunuté do tvojej osobnej klenby. Je samozrejmé, že nebudeš môcť príliš rozhadzovať, ale celkom určite neumrieš hladom,“ vytiahol z vrecka malý zlatý kľúčik a podal mu ho. Albus chvíľku mlčky stál a zvažoval otcove slová , potom prikývol a vzal kľúč aj pergamen.
„Ďakujem otec. Zvážim moje priania a moje možnosti trochu dôkladnejšie, keď moja hlava nebude zahmlená množstvom vypitého vína. Zatiaľ by som chcel pokračovať v mojich miestnostiach tu v statku a ak ti to nevadí, aj v skleníkoch. Samozrejme mimo tých, ktoré domáci škriatkovia potrebujú pre pestovanie plodín pre domácnosť.“
„Si vítaný, syn,“ otec sa láskavo usmial, potom sa na okamžik zamračil a vzal mu pergamen z ruky. Rozvinul ho a preletel pohľadom stĺpec adries. „Ak ti ide o čo najväčšie skleníky, možno sa budeš chcieť pozrieť sem,“ ťukol prstom do jednej z nich , strčil mu pergamen znovu do ruky a poklopal ho po ramene. „Som na teba veľmi pyšný, synak.“
O dva mesiace neskôr
Albus stál vo dverách jedného z desiatich obrovských skleníkov a pozorne skúmal každú piaď zeme porastenej spletitou džungľou magických rastlinstiev. Len letmý pohľad do ostatných mu naznačil, že to tam vyzerá podobne. To bolo peklo a súčasne raj pre odborné oči majstra elixírov. Rozľahlý statok, ku ktorému skleníky patrili bol v dobrom stave a potreboval len trochu dôraznejšie vyčistenie, ale on rozhodne nebude mať čas venovať sa takým zbytočnostiam. Ešte šťastie, že suma, ktorú mu otec uložil v klenbe bola taká štedrá, pretože jeho prvé kroky teraz povedú priamo do aukčného domu. Toto miesto bude potrebovať niekoľko párov pracovitých rúk ovládajúcich množstvo mágie. Vrhol ešte jeden pohľad na zelenú masu postriekanú živými farbami rozvíjajúcich sa kvetín, potom sa zvrtol na opätku , starostlivo zavrel sklenené dvere a premiestnil sa.
Aukčný dom sa nachádzal v bočnej uličke tesne vedľa vchodu do Zašitej uličky. Sotva vkročil dnu pritočil sa k nemu drobný mužíček s veľkou plešinou na vrchu hlavy a dlhým, zobákovitým nosom umiestneným vysoko medzi trochu vypúlenými sivými očami.
„Čím môžeme poslúžiť, vzácny pán?“ Albus sa rozhliadol okolo seba a jeho pohľad sa zastavil na veľkej hromade hrubých katalógov, ktoré boli navŕšené ne stole vedľa dverí.
„Potrebujem niekoľko domácich škriatkov za rozumnú cenu, pán...,“ odpovedal a nenápadne sa vyhol jeho príliš chamtivým rukám.
„Alexandris, Michailo Alexandris k vašim službám samozrejme,“ mužíček až nadskakoval v túžbe uzatvoriť výhodný obchod. „Tu...,“ z hromady katalógov šibnutím jeho prútika vyleteli tri a pristali v Albusových rukách, „ráčte si vybrať. Všetci domáci škriatkovia ponúkaný našim domom sú odborne trénovaný a zdraví .“
„Výborne, pán Alexandris,“ Albus sa usadil v ponúkanom kresle a otvoril prvý z katalógov. „Nepochybujem o kvalite služieb ponúkaných vašim domom a som presvedčený, že nájdem presne to, čo potrebujem.“ O hodinu neskôr odchádzal a za ním sa batolili traja vzrušený domáci škriatkovia. Ich nadšenie sa ešte zvýšilo, keď uvideli statok.
„Kora..., Albus sa obrátil k ženskému škriatkovi, „tvojim kráľovstvom bude dom a kuchyňa. Dom potrebuje dobré vyčistenie a predpokladám , že aj nejaké opravy. So všetkým, čo je nad tvoje sily prídeš za mnou. Rozumieš?“ Malá Kora, ktorá len nedávno ukončila trénovanie kývala hlavou tak nadšene, až jej veľké uši plieskali o hlavu.
„Áno, pán Potter. Kora vyčistí a opraví všetko, čo je polámané.“
„Kuchyňa je zatiaľ prázdna a tak si priprav zoznam všetkého, čo budeš potrebovať pre varenie. Je tu veľa práce a všetci z nás budú potrebovať dobré jedlo, aby sme znovu získali energiu stratenú v tvrdej práci. Dám ti prístup k mojej klenbe a môžeš nakúpiť všetko, čo potrebuješ.“ Keď Kora zmizla v dome, obrátil sa k obom mužským škriatkom. „Don a Sepi, vy obaja sa budete starať o zvyšok farmy. K tomu samozrejme patria aj skleníky a tými začneme. Viem, že obaja ste trénovaný na prácu s rastlinstvami, ale tieto skleníky sú veľmi zanedbané a pripomínajú skôr džungľu. Môže tam byť čokoľvek a tak si dávajte pozor. Zatiaľ budete vykonávať len tie práce, ktoré vám dovolím.“
A tak to začalo. Kora vyčistila dom, nakúpila zásoby a varila pre všetkých chutné a výživné jedlá. Albus s obidvomi škriatkami sa ponoril do skleníkov a začal s ich vyčistením a kultiváciou. Každá rastlina bola skúmaná a potom ošetrená, respektíve presadená. Albus sa mnoho krát radil so svojim profesorom Herbológie pri ich určovaní a profesor Longbottom strávil nejednu šťastnú hodinku ponorený medzi rastlinstvami v tichej spoločnosti svojho obľúbeného žiaka a dvoch usilovných domácich škriatkov.
O niekoľko rokov neskôr - Veľký plán- začiatok konca
Albusov statok v Kente sa za tých pár uplynulých rokov podstatne zmenil. Dom svietil čistotou a kuchyni sa zvŕtala nielen Kora , ale aj mladá pani Abigail Potterová. Záhrady a polia patriace k nemu boli starostlivo obrobené a za domom pribudli stajne pre zopár abraxasov a malá zvernica pre pár testralov. Skleníkov bolo teraz podstatne viac, ale ich obsah už nebol taký zaujímavý a rozmanitý ako na začiatku. Počet domácich škriatkov pracujúcich na statku sa tiež značne rozrástol, ale nie všetci z nich pracovali na poliach. Niektorí pomáhali pri varení v novo postavenej budove laboratória, ktorá sa nachádzala utajená za domom. Tam sa vo veľkých kotloch varili obrovské dávky elixírov. Niektoré z nich boli opatrne fľaškované a dopravované do vybraných lekární čarodejníckeho sveta. Vybraných preto, lebo len im Albus predával svoje patentované elixíry. Vytvoril ich ešte počas svojich štúdií v Rokforte s výdatnou pomocou svojich radcov a teraz mu utešene plnili klenby. Ale časť získaných peňazí sa okamžite premieňala na ďalšie hektolitre elixíru, ktorý sa bez prestávky varil v obrovitých oceľových kotloch ukrytých v tajnej časti jeho laboratória. Tento elixír bol tiež výsledkom spoločného úsilia troch nadaných majstrov, nikdy nevidel patentový úrad , nebol na predaj , ale slúžil úplne inému účelu.
Albus stál vedľa obrovského poloautomatického kotla a kontroloval teplotu s veľkým ponorným teplomerom. Jeden zo škriatkov napĺňal vychladnutým elixírom veľkú nádobu, ďalší ukladal plné nádoby na police pri bočnej stene . Náprotivnú stenu pokrývala očarovaná mapa Britských ostrovov, na ktorej blikalo niekoľko červených svetielok.
„Táto várka by to už mala pokryť,“ ozvalo sa z obrazu nad dlhým pracovným stolom. Dumbledore sa tisol k okraju rámu a nakúkal na mapu ponad horný okraj kotla.
„Áno, zvyšok roznesú škriatkovia do menších vodojemov vo Francúzsku.“
„Ale potrvá to osemdesiat až sto rokov, kým uvidíme výsledok,“ šomral Snape rozvaľujúc sa v jednom z dvoch pohodlných kresiel namaľovaných na obraze.
„V prvom rade to potrvá roky, než pokryjeme celú Zem. Našťastie sa elixír z organizmu nevyplavuje, ale akumuluje v príslušných orgánoch. Som rád, že sa nám túto otázku podarilo vyriešiť. Neviem si inak predstaviť, ako by sme zabezpečili, aby každý obyvateľ na tejto planéte, samozrejme mimo čarodejníkov, vzal dostatočnú dávku.“
„To bol skutočne naozaj pekný kúsok mágie,“ usmieval sa Dumbledore samoľúbo. „Jeden z mojich najlepších nápadov,“ doložil hladkajúc si dlhú bradu.
„Iste, iste,“ škľabil sa Snape. „Malo to svoju cenu, ale nakoniec sa to vyplatilo. Ak len preto, že Rokfort bol nadlho zbavený všetkých hlodavcov.“
„Ha-ha-ha! Si vtipný , Severus,“ odfrkol Albus a uzatvoril oheň pod kotlom. Ďalšia várka bola dokončená a po vychladnutí ju škriatkovia roznesú na určené miesta. Ukončenie jeho veľkého plánu na záchranu Zeme bolo zase o malý kúsok bližšie.
„Kedy predpokladáš, že budeme vedieť, ako plán funguje?“ spýtal sa Dumbledore usádzajúc sa do kresla oproti Snapeovi. Albus zvraštil obočie, na okamžik sa zamyslel a hodil pohľad na mapu.
„Dnes škriatkovia kontaminujú vodu v posledných vodojemoch a prameňoch pitnej vody na ostrovoch. Počas nasledujúceho týždňa by všetci obyvatelia mali prijať dostatočne vysokú dávku elixíru, aby najdôležitejšia funkcia ich pohlavných orgánov bola permanentne potlačená. Do roka sa narodia posledné deti počaté počas tohto týždňa. Ak sa v nasledujúcich mesiacoch na ostrovoch nevyskytne žiadne ďalšie narodenie nemagického dieťaťa, budeme vedieť, že náš plán funguje tak, ako sme si to predstavovali.“
„Vieš určite, že elixír je neúčinný, ak je prijímaný magickou osobou?“
„Áno, obaja ste to kontrolovali niekoľko krát. Čo ma však znepokojuje je reakcia muklov keď si konečne uvedomia, že ich druh je odsúdený na vyhynutie.“
„Možno sa budú hnevať, možno budú vydesení, ale musíš si uvedomiť, že je to veľmi humánne vyhynutie. Žiadna dráma, proste zomrú na starobu. Akurát sa nebudú ďalej rozmnožovať,“ napomínal ho Dumbledore.
„Áno, je to oveľa lepšie než to, čo oni robia svojmu vlastnému druhu . Vraždia a zabíjajú sa navzájom takou rýchlosťou, že posledného z nich uvidíme oveľa skôr než za sto rokov.“
„Si priveľký optimista, Severus. Dávkovať sedem miliárd ľudí potrvá desaťročia. Okrem toho musíme vziať do úvahy migráciu a ich neustále premiestňovanie. Môže sa stať, že nám niektorí utečú a budeme ich musieť dávkovať osobitne. To všetko bude predlžovať čas potrebný na celkové pokrytie planéty.“
„Ja viem, ale ak vytrváš, táto Zem a mágia nachádzajúca sa v nej bude zachránená. Tvoj život bude mať cenu a nezabudni, že je to pre „Väčšie dobre!“ Dumbledore sa postavil, hľadel dolu na mladého čarodejníka a jeho modré oči sa fanaticky mihotali a žiarili ako dve hviezdy na nočnej oblohe.
„Áno, pre väčšie dobre,“ prikývol Albus a začal pripravovať prázdny kotol pre ďalšiu várku elixíru spôsobujúceho sterilitu všetkých bytostí bez mágie.
KONIEC
Komentáře
Přehled komentářů
... Len aby sa mu to nevypomstilo, ono to nie vždy končí tak ako chceme...
HP
(Cathy, 8. 2. 2015 14:59)Veľmi pekná jednorázovka. Len tak mimochodom, chystáš sa ešte niekedy napísať nejakú ďaľšiu kapitolovú poviedku? Píšeš naozej pekne a ja som už všetky prečítala. :D Máš talent a bola by škoda vykašľať sa na to.
:-)
(mamu, 26. 4. 2015 15:03)